Príspevok nadväzuje na tézu, ktorú v súvislosti s výskumom česko-slovenských vzťahov načrtol už pred vyše ako dvadsiatimi rokmi na konferencii v Ostrave slovenský historik Ľubomír Lipták. Ten poukázal na fakt, že síce k česko-slovenským vzťahom existuje množstvo prác, ktoré ich rekonštruujú z politickej, hospodárskej, kultúrnej či medziľudskej roviny, napriek tomu sú stále prezentované iba z pozície ľudí, ktorí disponovali príležitosťami na vyjadrenie svojich názorov. Lipták zdôraznil, že obyvatelia Slovenska a Českých krajín sa stýkali nielen ako Česi a Slováci, ale aj ako habsburskí poddaní alebo rakúski či uhorskí občania monarchie. Stretávali sa nielen cez Martin a Luhačovice, ale aj cez Viedeň, inokedy cez Budapešť či Prahu. Tento postreh k česko-slovenskej otázke nebol dodnes žiadnym výrazným spôsobom rozpracovaný. Cieľom predkladaného príspevku je preto priblížiť možnosti skúmania česko-slovenského vzťahu v druhej polovici 19. storočia z pozície ľudí, ktorí nemali toľko príležitostí svoje názory, túžby, predstavy formulovať. V jeho úvode sa autorka zameriava na zhodnotenie pramennej základne a na metódy bádania, ktoré je možné uplatniť pri tejto téme. Následne sa pozornosť presúva na problematiku intenzity, spôsobov a charakteru stretávania sa bežného obyvateľstva z oblasti Slovenska a Českých krajín a úrovne ich vzájomného poznania. Záver prináša informácie o limitoch výskumu danej problematiky vo vytýčenom období.